Emocionálna inteligencia

"Zatiaľ čo emocionálna inteligencia určuje náš potenciál osvojovať si základy sebaovládania a podobných schopností, emocionálna kompetencia nám ukazuje, nakoľko ho vieme preniesť do pracovnej oblasti. Dobre zvládať emocionálnu kompetenciu v oblasti služby zákazníkom alebo tímovej práce si vyžaduje ovládať základy emocionálnej inteligencie, najmä sociálne uvedomovanie a zvládanie vzťahov.

Emocionálne kompetencie sú naučené schopnosti: sociálne uvedomenie alebo zručnosti vo zvládaní vzťahov nezaručia, že človek automaticky disponuje aj ďalšími schopnosťami potrebnými pri komunikácii so zákazníkom alebo pri riešení konfliktu.
Človek má jednoducho potenciál stať sa zručným v týchto kompetenciách. Ešte raz, na prejavenie danej kompetencie alebo pracovnej zručnosti je síce nevyhnutné mať základy emocionálnej inteligencie, ale zďaleka to nestačí. Kognitívnou analógiou by mohol byť študent, ktorý má vynikajúce priestorové schopnosti, ale nikdy sa nenaučí geometriu, nehovoriac o tom, že by sa mohol stať architektom. Tak isto niekto môže byť vysoko empatický, ale nebude vedieť uspokojiť zákazníkov, ak si neosvojí kompetenciu potrebnú pre službu zákazníkom. (Tí, ktorí by chceli pochopiť, ako som v súčasnom modeli zaradil do štyroch skupín emocionálnej inteligencie asi dvadsať emocionálnych kompetencií, si môžu pozrieť prílohu k Primal Leadership.)

V roku 1995 som ako reportér uverejnil informácie o celonárodnej, demograficky reprezentatívnej vzorke vyše tritisíc detí vo veku od sedem do šestnásť rokov, ktoré hodnotili rodičia a učitelia. Približne za desať rokov, v období medzi polovicou sedemdesiatych a osemdesiatych rokov, poukazovali indikátory emocionálnej pohody na zreteľný pokles. Tieto deti sa viac trápili, mali viac problémov, trpeli pocitmi osamelosti a úzkosti, boli neposlušné a nespokojné. (Samozrejme, vždy sa nájdu aj výnimky – deti, z ktorých vyrástli výnimočné ľudské bytosti – nech už všeobecné čísla hovoria čokoľvek.) Avšak neskôr sa u skupiny detí hodnotených v roku 1999 prejavilo výrazné zlepšenie oproti deťom z konca osemdesiatych rokov, hoci celkom nedosiahli úroveň z polovice sedemdesiatych rokov.5 Pravda je, že vo všeobecnosti sa rodičia na svoje deti skôr sťažovali, stále sa znepokojovali, že sa ich deti ponevierajú s kamarátmi, ktorí majú na ne „zlý vplyv“ a deti boli nespokojné dokonca ešte viac. Ale trend jasne smeroval nahor.

Ak mám byť úprimný, nechápem to. Domnieval som sa, že dnešné deti sú mimovoľné obete ekonomického a technologického pokroku, majú nižšiu emocionálnu inteligenciu, pretože ich rodičia trávia v práci viac času než predchádzajúce generácie, pretože nárastom mobility sa odstrihli väzby na širokú rodinu a pretože „voľný“ čas je teraz štruktúrovanejší a preorganizovaný. Veď napokon emocionálna inteligencia sa tradične odovzdávala v priebehu každodenného života – s rodičmi a príbuznými a pri každodenných spontánnych činnostiach a hrách – pri príležitostiach, o ktoré je dnešná mládež ukrátená. Apotom je tu technologický faktor.
Dnešné deti trávia viac času osamote než kedykoľvek predtým v histórii ľudstva a zízajú na monitor. Je to vlastne prirodzený experiment bezprecedentných rozmerov. Stanú sa z týchto technicky zdatných detí dospelí, ktorí sa budú s inými ľuďmi cítiť rovnako príjemne ako so svojimi počítačmi? Mal som obavy, že detstvo strávené vo virtuálnom svete bude na priamu interakciu mladých ľudí s inými ľuďmi pôsobiť skôr obmedzujúco."